Ako „Zlatý sopeľ „zviditeľnil Slovensko

21. júna 2011 07:50, Prečítané 8 152x, orava, Typ na víkend

Keď som včera napísal blog o jednej z perál Liptova, poznávajúc históriu Liptovského Jána, pozastavil som sa tam pri jednej pamätnej tabuli na Jána Čajáka, ktorú zdobila prekrásna báseň

V útlych obrazoch dávnych snov, ľúbil so roda môjho kraj.

Každý v ňom potok strieborný, každý v ňom zlatý bol háj.

Vtedy som ešte netušil, ako sa mi hodí do dnešného blogu. Som nesmierne rád, že mi ešte nevyšumela z hlavy, akoby aj mohla, keď tak pravdivo vystihla moju ďalšiu návštevu z periel Liptova, zlato a striebronosnú horu Magurku. Presúvam sa z Liptovského Jána, míňajúc aquaparky, ktoré ja nemusím a namieril som si to do Partizánskej Ľupče. Krásna obec s neuveriteľnou históriou z dôb kráľovských, kde jej nesmierne bohatstvo dodnes vidieť na početných architektonických skvostoch. Prechádzajúc sa touto malebnou dedinkou, z ktorej dýcha história dôb minulých, idúc v ústrety k horám, kde sa kedysi ťažilo zlato, striebro a iné vzácne horniny. Musím sa priznať, že som do tohto dňa nevedel, že takto blízko od môjho rodného kraja sa nachádzajú zlatonosné hory. Ja som mal šťastie, že som prešiel tieto miesta so sprievodcom, ktorý nám ukázal to, čo by ste vy ťažko hľadali a len tak ľahko nenašli. Tak poďme na krátku prechádzku miestami, kde sa vraj našiel kus zlata o váhe 1 kilogramu, ktorý visel ako „sopeľ“ na zlatonosnej rude. Tento kus zlata sa dodnes nachádza v Maďarsku v múzeu a určite nebudem preháňať, že patrí medzi svetové unikáty.

Dominantou Partizánskej Ľupče je tento kostol, okolo ktorého je množstvo architektonických skvostov. Oplatí sa tu zastaviť.

Idem v ústrety týmto horám do výšky 1050 m.n.m.

Idúc popri zlatonosných potokoch privíta nás tento banícky kostolík.

Serpentínami starých banských zvážnic sa dostávame k rezervoáru pitnej vody, kde baníci zachytávali povrchovú vodu, ktora sa tu čistila.

Toto nie sú skalné útvary, ale pätka starobylej lanovky.

To pred nami vyzerá ako obyčajný kopec. Je to však umelá halda hlušiny, ktorú ručne po stáročia vyniesli z baní baníci. Vraj je v nej ešte veľa drahých kovov a turisti turistickým chodníkom idú vlastne po „Zlatej hore“. Z tohto pohľadu nevyzerá veľká, ale je to poriadna hora.

Jedna z banských štôlní je dobre ukrytá v húštine, ktorú by som sám určite nenašiel a vchádzame do chladnej diery.

Štôlňa je samozrejme zavalená a tak sa vraciame späť. Je však vzrušujúce byť na miestach, kde po stáročia vzdychajúc pri ťažkej lopote tadiaľto prechádzali telá baníkov s nošami naplnenými rudou s drahými kovmi.

Dodnes tu ostala soška sv. Barbory, patrónky baníkov, ktorá je bez hlavy.

Vychádzame z tohto chladného a tmavého miesta a oprašujeme z oblečenia zlatý prach. Opäť tu zavládne pokoj, ktorý si zaslúžia duše baníkov, ktoré tu odpočívajú na večné veky.

Pomaly opúšťam tento rásny kút Slovenska. Mo chrbte mi behajú ešte zimomriavky pri pohľade na okolité hory, kde sú ukryté ešte ďalšie neobjavené poklady.

Objavil som ďalší prekrásny kút našej domoviny. Je tu neuveriteľný pokoj a kľud. Možnosť lacného ubytovania Vám ponúkne omoho viac, ako by ste mohli očakávať.

Cestou naspäť sa zastavujem pri tomto horskom potoku. Tak nejako ma opantala zlatokopecká túžba pozrieť sa do vody a nájsť kúsok zlata. Verte, či neverte, ale po chvíli hľadania sa vo vode blyšťal maličký strieborný plátok, ktorý som si zobral na pamiatku. Neskúmam, či je to striebro, ktoré sa tu taktiež ťažilo, ale bude to pre mňa milá spomienka na tento čarokrásny kút, ktorý ma dostal a zostane v mojom srdci.