Orava bola od vekov ťažko skúšaná prírodnými živlami, ako je voda a zima. Tak trochu som sa povŕtal v minulosti a zistil som, že už v rokoch 1725, 1749, 1808, 1813, 1925, 1948 atď. sa Oravou prehnali katastrofálne povodne, ktoré pustošili krajinu a brali ľudské životy. Už v roku 1730 už oravský ľud premýšľal nad vytvorením priehrady, aby skrotil búrlivé rieky Bielej a Čiernej Oravy, čoho svedectvom je drevený model priehrady, ktorý sa nachádza vystavený na Oravskom hrade. Túto myšlienku sa vak podarilo zrealizovať až 7. Apríla 1953, kedy o 11 hodine 30 minútach bol priehradný múr definitívne ukončený a priehrada sa začala definitívne napĺňať. Oravská priehrada je dnes miestom, kde umierajú vody búrlivých riek a splývajú do pokojnej hladiny. Ja Vám dnes ponúkam pohľad na včerajšie fascinujúce divadlo skroteného živlu so snehom niekde v pozadí.
Biele končiare oravských tatier a biela labuť ako symbolika odchádzajúceho leta.
Na týchto miestach bol pred mesiacom camping JAMI a pláže.
Tu ma napadá pesnička od Katapultu „A co děti, nemají se kde hrát!“
Od veľkej vody nebola ušetrená ani mestská pláž pri Námestove.
Aby milióny hektolitrov kalných vôd dnes nepustošilo Slovensko, padlo realizácii tejto myšlienky za obeť sedem obcí. Zanikli obce Slanica, Ústie, Hámre, Osada, Ľavkov, časť Bobrova a Námestova. Násilne bolo vysťahovaných so svojich domovov tisíce ľudí, voda zaliala stovky domovov a s tým pohltila aj úžasnú históriu starej Oravy. Týmto by som chcel vysloviť úctu všetkým poškodeným, ktorým takto násilne bolo zasiahnuté do života, aby tým bolo zachránených mnoho ďalších ľudských osudov.
Z Oravy sa s vami lúči redaktorka Labuť Eliška.